Od Kysúc po Zemplín, od horného Gemera až po Novohrad – pohraničné oblasti Slovenska patria medzi regióny, kde je poskytovanie zdravotnej starostlivosti každodennou výzvou. Nie kvôli odbornosti lekárov, ale pre nedostupnosť služieb, personálnu krízu a chýbajúce systémové riešenia. Namiesto špičkových nemocníc, konziliárnych špecialistov či plynule fungujúcej dopravy tu často nájdete iba skromné ambulancie – ale predovšetkým ľudí, ktorí starnú, trpia a nemajú kam inam ísť.
Pracovať ako lekár v slovenských pohraničných oblastiach nie je ani romantika, ani zúfalstvo. Je to vedomá profesijná voľba, kde sa medicína stretáva s realitou – a kde sa denne preveruje, čo to vlastne znamená byť lekárom.
Zatiaľ čo v Bratislave, Žiline alebo Košiciach má lekár možnosť okamžite konzultovať s tímom špecialistov, v oblastiach ako Snina, Kráľovský Chlmec, Revúca či Turzovka je realita iná. Často ide o jediného pediatra, internistu, neurológa – alebo žiadneho. Lekár sa tak stáva všestranným diagnostikom, terapeutom aj koordinátorom.
To kladie extrémne nároky na:
schopnosť samostatného rozhodovania,
rýchlu orientáciu v krízových situáciách,
vysokú mieru osobnej zodpovednosti – často bez systémovej opory.
V mnohých regiónoch Slovenska (Gemer, juh Zemplína, severné oblasti Oravy či Novohrad) pretrváva:
kritický nedostatok ambulancií a praktických lekárov,
slabé prepojenie so špecializovanou starostlivosťou,
dlhé čakacie lehoty,
slabá dopravná infraštruktúra,
chýbajúce lôžka pre dlhodobú a paliatívnu starostlivosť.
A pritom ide často o oblasti s:
vyšším podielom seniorov,
nižšou zdravotnou gramotnosťou,
vyšším výskytom zanedbaných chronických ochorení,
zvýšenou mierou sociálneho vylúčenia.
Mnohí lekári v pohraničí pracujú v podmienkach, kde chýba:
multidisciplinárny tím,
okamžitý prístup k laboratóriám či zobrazovacej diagnostike,
možnosť hospitalizovať pacienta,
zástup počas dovolenky.
A predsa túto prácu robia – zodpovedne, s nasadením a často s osobným vzťahom k pacientom a ich rodinám.
Táto medicína nie je anonymná. Lekár pozná pacientovu históriu, rodinné pomery aj psychologické pozadie. Práve tento dlhodobý a dôverný vzťah je jedným z dôvodov, prečo mnohí lekári v týchto lokalitách zotrvávajú.
V pohraničných oblastiach sa z lekára často stáva aj:
sociálny poradca,
krízový komunikátor,
edukátor zdravotnej gramotnosti,
spojka medzi pacientom a štátnymi inštitúciami,
neformálna autorita obce alebo mesta.
A keď niečo zlyhá, ľudia nejdú na úrad – volajú svojmu doktorovi.
Tí, ktorí uvažujú o práci v pohraničí, sa často obávajú:
horšej dopravnej dostupnosti,
slabšej občianskej vybavenosti pre rodinu (školy, krúžky, kultúra),
nižších platových ohodnotení v niektorých regiónoch,
izolácie v malom kolektíve,
permanentnej pracovnej záťaže bez oddychu.
A predsa tu niektorí ostávajú celé desaťročia. Prečo?
kvôli zmysluplnej práci,
kvôli priamemu kontaktu s pacientmi,
kvôli odbornej všestrannosti,
kvôli pocitu nezastupiteľnosti,
kvôli životu mimo hektického mestského tempa.
Ak to myslíme s podporou regionálneho zdravotníctva vážne, nestačí deklarovať záujem. Potrebujeme:
finančné stimuly pre mladých lekárov a sestry,
možnosť dištančnej konziliárnej podpory (napr. telemedicína),
lepšie pracovné zázemie a sieťovanie osamotených ambulancií,
propagáciu práce v pohraničí ako hodnotného povolania,
podporu aj pre rodiny zdravotníkov – bývanie, vzdelanie, služby,
flexibilné modely starostlivosti: mobilné tímy, zdieľané pozície, rotačné služby.
Byť lekárom v slovenských pohraničných oblastiach znamená denne čeliť nedostatku – okrem pacientov. Tí prichádzajú so svojimi bolesťami, nádejami a dôverou, že tu pomoc nájdu.
Táto práca nie je pre každého. Ale je nevyhnutná pre udržanie zdravotnej starostlivosti v krajinách, kde systém zlyháva. A lekári, ktorí v týchto regiónoch zostávajú, si zaslúžia nielen potlesk, ale najmä systémovú oporu.
Pretože tam, kde nie je nikto iný, práve oni držia zdravotníctvo pohromade.
