Zdravotníctvo je odbor, v ktorom sa prelína odborná zdatnosť s hlbokým ľudským kontaktom. Po celé desaťročia v ňom pretrvávali silne zakorenené stereotypy – niektoré profesie boli „vyhradené“ jednému pohlaviu, zatiaľ čo to druhé malo minimálne zastúpenie alebo nebolo spoločensky očakávané.
Ošetrovateľstvo bolo doménou žien, chirurgia symbolom mužskej sily a rozhodnosti. Tieto kultúrne vzorce sa však v posledných rokoch začínajú meniť. Hoci pomaly, pribúda mužov v ošetrovateľstve a žien v chirurgických odboroch – a s tým sa mení aj identita samotných profesií.
V tomto článku sa pozrieme na to, ako a prečo tieto zmeny nastávajú, čo ich umožňuje a čo ich ešte stále brzdí. Ponúkneme pohľad do histórie aj súčasnosti a ukážeme, ako môže rodová rozmanitosť prispieť ku kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti.
Tradične bolo ošetrovateľstvo spájané s ženskou starostlivosťou – materinským inštinktom, ochotou byť oporou, súcitom. Prvé školy pre zdravotné sestry vznikali v 19. storočí ako inštitúcie pre vzdelané, no poslušné ženy, často pod duchovným vedením.
Muži boli v tomto odbore skôr výnimkou – pôsobili ako sanitári, nosiči, pomocní asistenti.
Chirurgia bola vnímaná ako profesia vyžadujúca fyzickú zdatnosť, rýchle rozhodovanie a odolnosť voči stresu – teda vlastnosti kultúrne spájané s mužskosťou. Ženám sa často podsúvalo, že nie sú „dosť silné“ – fyzicky ani psychicky – pre operačnú sálu. Navyše sa od nich očakávalo, že raz kariéru opustia kvôli rodine.
Za posledných dvadsať rokov sledujeme pomalý, ale stabilný nárast mužov v nelékařských zdravotníckych profesiách. Na niektorých ošetrovateľských školách tvoria muži už 10–20 % študentov. V intenzívnej starostlivosti, urgentnej medicíne či psychiatrii je ich podiel ešte vyšší.
Muži prinášajú komplementárny prístup – často inklinujú ku krízovému manažmentu, technickému riešeniu úloh a sú pripravení zvládať fyzicky náročné výkony.
Na niektorých oddeleniach (napr. traumatológia, geriatria, psychiatria) sú vnímaní ako stabilizačný prvok – pre pacientov aj kolegov.
Muži však naďalej čelia mnohým prekážkam:
spoločenské vnímanie: „To si nezvládol byť lekár?“
zľahčovanie role: „Ty len meriaš tlak a prebaľuješ?“
nedostatok mužských vzorov, mentorov
sociálna izolácia v prevažne ženských kolektívoch
Niektorí muži odchádzajú z odboru nie kvôli práci samotnej, ale pre pocit nepochopenia či podceňovania.
Zatiaľ čo pred dvadsiatimi rokmi bola žena–chirurgička raritou, dnes tvorí viac než 60 % študentov medicíny ženské pohlavie – a stúpa aj ich záujem o technické a chirurgické odbory. V niektorých krajinách ženy tvoria 25–30 % mladých chirurgov.
Ženy dnes:
vedú chirurgické oddelenia,
realizujú robotické operácie,
podieľajú sa na medzinárodnom výskume,
prednášajú na odborných kongresoch.
Ich štýl práce býva označovaný ako precízny, analytický a tímový. Menej súťaživosti, viac spolupráce – a to pacienti aj kolegovia oceňujú.
Ženy však stále čelia tzv. sklenenému stropu:
menší počet príležitostí počas výcviku,
pochybnosti o ich autorite,
komentáre týkajúce sa materstva či vzhľadu,
tlak medzi kariérou a rodinou.
Pomáhajú však mentoringové siete (napr. Women in Surgery Europe), ktoré ženám poskytujú oporu a inšpiráciu.
Lepšia tímová dynamika – zmiešané tímy vykazujú vyššiu dôveru, zdieľanie zodpovednosti a empatiu.
Rozšírené spektrum prístupov – muži a ženy často volia odlišné komunikačné a diagnostické stratégie, čo zlepšuje kvalitu starostlivosti.
Zmena kultúrneho obrazu zdravotníctva – odstránenie stereotypov robí prostredie inkluzívnejším a modernejším.
Motivácia študentov – viditeľné vzory rovnakého pohlavia pomáhajú mladým predstaviť si kariéru bez predsudkov.
Zviditeľňovať netradičné role – ukazovať mužov–ošetrovateľov a ženy–chirurgičky v médiách, kampaniach či nemocničnom PR.
Podporovať rovné šance – zabezpečiť rovnaký prístup k výkonu, stáži, štipendiám a atestáciám.
Vzdelávať zdravotnícke tímy v oblasti inkluzívnej komunikácie a kultúry spolupráce.
Vytvárať mentoringové platformy – naprieč odbormi aj generáciami.
Zdravotníctvo 21. storočia už dávno nerozdeľuje profesie podľa pohlavia. Napriek tomu pretrvávajú skryté stereotypy, ktoré ovplyvňujú očakávania pacientov, kolegov aj samotných profesionálov.
Muži v ošetrovateľstve a ženy v chirurgii nie sú výnimky. Sú dôkazom, že zdravotná starostlivosť nie je „mužská“ ani „ženská“ – je ľudská.
A práve v tom spočíva najväčšia hodnota rodovej rozmanitosti: v schopnosti ponúknuť pacientovi to najlepšie z oboch svetov, prekročiť zastarané hranice a vytvoriť prostredie, kde rozhodujú schopnosti, nie predsudky.
