Fenomén, ktorý určuje budúcnosť zdravotníctva nielen v Česku
Migrácia zdravotníkov je téma, ktorá rezonuje nielen v Českej republike, ale naprieč celou Európou. Lekári, sestry aj ďalší zdravotnícki pracovníci čoraz častejšie hľadajú prácu za hranicami – lákajú ich vyššie platy, lepšie pracovné podmienky, menšia administratívna záťaž či širšie možnosti vzdelávania. Tento trend má však pre domáce zdravotníctvo zásadné dôsledky: nedostatok personálu, zhoršenú dostupnosť starostlivosti a rastúci tlak na tých, ktorí zostávajú.
Prečo teda zdravotníci odchádzajú? A čo by ich naopak mohlo motivovať zostať a budovať systém, ktorý tak veľmi potrebuje ich odbornosť aj ľudský prístup?
Jedným z hlavných motívov je platové ohodnotenie. V mnohých západoeurópskych krajinách sú mzdy lekárov aj sestier dvojnásobné až trojnásobné oproti českým. Zodpovednosť, náročnosť aj psychická záťaž práce sú pritom rovnaké. Rozdiel je taký výrazný, že mnohí mladí absolventi ani nezačínajú kariéru doma, ale rovno odchádzajú do zahraničia.
Dlhé služby, časté nadčasy, vysoký počet pacientov na jedného zdravotníka – to všetko vedie k vyčerpaniu a syndrómu vyhorenia. V niektorých krajinách je štandardom menší počet služieb a lepší pomer personálu k pacientom, čo prináša nielen vyššiu kvalitu starostlivosti, ale aj udržateľnosť práce.
Mnohí lekári a sestry uvádzajú, že trávia stále viac času papierovaním a vypĺňaním formulárov než samotnou starostlivosťou o pacientov. Hoci sa systém digitalizuje, prechod je pomalý a roztrieštený – a frustrácia zdravotníkov rastie.
V zahraničí často existujú širšie možnosti špecializácie, účasti na výskume, prístupu k moderným technológiám a podpora ďalšieho vzdelávania. Mladí zdravotníci preto vidia migráciu ako cestu k profesijnému rastu.
Nejde len o peniaze. Mnohí zdravotníci cítia, že ich práca nie je doma dostatočne ocenená – a to nielen finančne, ale ani spoločensky. Verejná debata o zdravotníctve býva plná kritiky, ale málo uznania.
Mladí lekári a absolventi – pretože im najmenej bránia rodinné či majetkové väzby.
Zdravotné sestry – často za lepším platom aj pracovným tempom, napríklad do Nemecka či Rakúska.
Špecialisti – najmä v odboroch, kde je v zahraničí vyšší dopyt (anesteziológia, intenzívna medicína, chirurgia).
Odchod zdravotníkov znamená:
Dlhšie čakacie lehoty – menej lekárov = menej termínov.
Vyššia záťaž na zostávajúci personál – tí, čo zostali, pracujú na hranici možností.
Ohrozenie menších nemocníc – vidiecke a regionálne nemocnice trpia odlivom najviac.
Riziko nerovnosti v starostlivosti – pacienti z menších miest a obcí majú horšiu dostupnosť zdravotníctva.
Spravodlivé a transparentné odmeňovanie – zvýšenie miezd nestačí, odmeny musia byť férové, motivujúce a nezaložené len na nadčasoch.
Zlepšenie pracovných podmienok – viac personálu na službu, menej nadčasov, lepšia organizácia práce.
Digitalizácia a zníženie administratívy – moderné systémy, ktoré ušetria čas, aby lekár mohol byť pri pacientovi.
Podpora vzdelávania a kariérneho rastu – stáže, projekty, výskum, aj doma.
Spoločenské uznanie a rešpekt – zdravotníkom často stačí viac uznania od pacientov, médií aj štátu.
Česká republika nie je jediná krajina, ktorá čelí odlivu zdravotníkov. Podobne sú na tom Poľsko, Slovensko, Maďarsko či Rumunsko. Naopak, štáty ako Nemecko, Rakúsko alebo Škandinávia majú aktívne náborové programy a zdravotníkov z východnej Európy vítajú.
Otázkou zostáva, či sa stredná Európa dokáže spojiť a vytvoriť stratégie, ako svojich zdravotníkov udržať – inak bude rozdiel v dostupnosti starostlivosti medzi západom a východom Európy ďalej narastať.
Personálna kríza sa bez zásadných zmien môže prehĺbiť – najmä kvôli starnutiu zdravotníkov aj pacientov.
Reforma systému bude potrebná nielen v oblasti financií, ale aj organizácie práce, digitalizácie a vzdelávania.
Otvorená debata o udržateľnosti je nevyhnutná – zdravotníctvo nemôže fungovať len na obetavosti personálu.
Migrácia zdravotníkov nie je len individuálnou voľbou – je zrkadlom stavu celého systému. Ak odchádzajú, znamená to, že doma nenachádzajú to, čo potrebujú k dôstojnej práci aj životu.
Otázka teda nestojí len: „Prečo odchádzajú?“, ale hlavne: „Čo sme ochotní urobiť, aby zostali?“
Pretože bez zdravotníkov niet zdravotníctva – a bez zdravotníctva niet spoločnosti.
