O náročnom rozhodovaní na pomedzí slobody, medicíny a etiky
Čo robiť, keď pacient odmietne liečbu, ktorá mu môže zachrániť život? Ako reagovať, keď starší pacient s cukrovkou odmieta inzulín, človek po mozgovej príhode nechce rehabilitáciu, rodič nesúhlasí s očkovaním alebo zomierajúci pacient odmieta hospitalizáciu?
Lekár sa ocitá v napätí medzi svojou profesionálnou zodpovednosťou a pacientovým právom rozhodovať o sebe. Na jednej strane stojí princíp autonómie, ktorý dáva pacientovi slobodu voľby, na druhej strane princíp beneficiencie – povinnosť zdravotníka chrániť život, zdravie a dôstojnosť.
Tento článok ponúka prehľad toho, kedy má pacient právo povedať „nie“, kedy môže lekár konať proti jeho vôli a aké sú etické a právne hranice v situáciách, ktoré sú v zdravotníckej praxi bežné.
Autonómia je základným princípom modernej medicíny. Znamená, že každý svojprávny pacient má právo:
byť informovaný o svojom zdravotnom stave,
slobodne sa rozhodnúť o liečbe,
odmietnuť akýkoľvek výkon – invazívny aj neinvazívny,
odmietnuť aj život zachraňujúci zákrok, ak si to praje.
Toto právo nezávisí od toho, či má pacient „správny názor“, či jeho rozhodnutie zodpovedá odporúčanej praxi alebo či je „racionálne“. Aj nesúhlas s liečbou z náboženských, osobných alebo psychologických dôvodov je zákonne legitímny, pokiaľ pacient chápe dôsledky.
Podľa slovenského práva je poskytovanie zdravotnej starostlivosti možné len s informovaným súhlasom, okrem výnimiek ustanovených zákonom.
Lekár však zároveň nesie zodpovednosť za zdravie a život pacienta. Viaže ho lekárska prísaha, odborné odporúčania, štandardy starostlivosti a etický kódex. Nie je len pasívnym pozorovateľom – je odborným sprievodcom pacienta.
To vedie k situáciám, keď:
lekár považuje odmietnutie starostlivosti za ohrozujúce život,
má podozrenie, že pacient nie je plne pri vedomí,
pacient nechápe dôsledky svojho rozhodnutia,
alebo je ohrozená tretia strana – napríklad dieťa alebo závislá osoba.
Vtedy musí lekár posudzovať nielen fakty, ale aj schopnosť pacienta rozhodovať.
Môže odmietnuť akúkoľvek formu starostlivosti vrátane:
hospitalizácie,
liekov,
zákrokov,
operácií,
umelej ventilácie či resuscitácie,
ak bol dostatočne informovaný a chápe následky.
Aj osoba s psychiatrickou diagnózou má právo odmietnuť starostlivosť, ak je v štádiu, keď je schopná samostatne rozhodovať. Samotná diagnóza nie je dôvodom na obmedzenie autonómie.
Výnimkou je bezprostredné ohrozenie života jeho alebo okolia – vtedy možno uplatniť nedobrovoľnú hospitalizáciu.
Za deti rozhodujú rodičia alebo zákonní zástupcovia. Ale:
ak rodičia odmietnu život zachraňujúcu liečbu, môže lekár kontaktovať sociálne služby alebo súd,
u dospievajúcich sa berie ohľad na ich názor a zrelosť.
Lekár má k dispozícii viacero nástrojov:
Negatívny revers – pacient podpisuje, že starostlivosť odmieta a bol informovaný o rizikách.
Posúdenie spôsobilosti – v prípade pochybností môže lekár prizvať psychiatra alebo súdneho znalca.
Oznámenie polícii alebo sociálnym službám – ak ide o ohrozenie tretích osôb.
Akútny výkon bez súhlasu – v prípade bezvedomia, zástavy obehu či krvácania je možné konať aj bez súhlasu, ak ide o záchranu života.
Zásah by však mal byť čo najmenej obmedzujúci a čo najviac rešpektujúci vôľu pacienta – aj keď je len naznačená.
Jedna z najťažších situácií nastáva, keď pacient vedome odmieta potrebnú liečbu. Vtedy je dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať – s vedomím následkov.
Skúsený lekár vie, že niekedy je účinnejšie nepresviedčať za každú cenu, ale vysvetľovať, klásť otázky a informovať inak. Aj „nie“ nemusí byť konečné, ak vzniklo zo strachu alebo nepochopenia.
Zásadná otázka: Ak môžem zachrániť, ale pacient nechce – je správne nechať ho ísť?
Odpoveď nie je jednoznačná. Dnešná medicína neznamená „robiť maximum za každú cenu“, ale konať správne, primerane a s rešpektom. Násilná liečba môže byť rovnako neetická ako žiadna.
Skutočný rešpekt k pacientovi znamená rešpekt aj k jeho vedomému odmietnutiu.
Odmietnutie zdravotnej starostlivosti nie je zlyhanie systému, ale súčasť slobodnej medicíny, ktorá kladie pacienta do centra rozhodovania.
Pre lekára je to skúška pokory, odolnosti a dôvery – v pacienta aj v seba. Dobrý lekár nie je ten, ktorý vždy presadí „správne riešenie“, ale ten, ktorý vidí človeka – aj keď sa rozhodne inak, než by mu odporučil.
